Dnes je utorok, 28.jún 2022, meniny má: Beáta
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Alexander Bárta: „Herectvo je poslanie, ktoré nemôže robiť hocikto“

február 02, 2022 - 12:00
Alexandra Bártu fanúšikovia poznajú zo Slovenského národného divadla i z televíznych seriálov a filmov. Najnovšie účinkuje v pôvodnom seriáli RTVS Priznanie, ktorý okrem témy lásky a rodiny prináša aj otázku utečenectva. „Ľudia, ktorí musia utiecť z rodných krajín, majú skutočne ťažký osud. Netuším, aký by som bol, keby som zrazu musel utiecť, lebo by som mal napríklad zbombardovaný dom... Je to šialené, hrozivá predstava budúcnosti,“ hovorí o aktuálnej téme.
Foto: 

Seriál Priznanie odštartovala RTVS začiatkom januára, ale  postava Michala Važana je divákom známa už zo seriálu Hniezdo. Podľa charakteristiky roly ste typ, čo si ctí klasické rozloženie funkcií a povinností muža a ženy v rodine. Vnímate to tak aj v živote?

Záleží asi od výchovy a od toho, aký má človek model fungovania z vlastnej rodiny. Nemyslím si, že u nás bola potlačovaná rola matky, bolo to rovnocenné. Myslím si, že muž by mal držať ochrannú ruku nad rodinou a postarať sa o ňu. O všetkých veciach by podľa mňa mali rozhodovať ľudia, ktorí rodinu tvoria spoločne, teda manželia, respektíve pár.

Je vám Michal Važan niečím sympatický?

Páči sa mi, že je vytrvalý, húževnatý a veľkorysý. To, že sa Michal správa tak, ako sa správa, je vyústením toho, že bol schopný prijať cudzie dieťa za svoje, aj keď k tomu došlo za nie úplne štandardných udalostí. Odtiaľ pramení jeho veľkorysosť, ale aj prirodzená neistota.

V seriáli sa stretávame aj s príbehom imigrantky a jej dieťaťa. Priviedla vás rola k hlbšiemu zamysleniu sa nad otázkami utečenectva? Naučili ste sa pri nej niečo, čo vás prekvapilo?

Nepovedal by som, že som sa niečo naučil, skôr prišlo k hlbšiemu uvedomeniu si toho, že ľudia, ktorí musia utiecť z rodných krajín, majú skutočne ťažký osud. Netuším, aký by som bol, keby som zrazu musel utiecť, lebo by som mal napríklad zbombardovaný dom, či by som prišiel o časť rodiny... Naozaj si to neviem ani predstaviť. Je to šialené, hrozivá predstava budúcnosti. Takže skôr ako naučenie prišlo uvedomenie.

Seriál Priznanie, samozrejme, nie je jediný váš projekt. Práve mala byť premiéra hry Kým prídu Stouni v SND, tá však musí kvôli covidu počkať. Aké techniky majú herci, aby sa vyrovnali s takýmito zmenami tesne pred predstavením? Pandémia asi všetkých obrnila v niečom...

Na to neexistujú techniky. Keď sa skúša hra, prirodzene vyústi do premiéry. Týždeň pred premiérou v čase generálok vzniká kumulovaná energia, ktorá sa pretaví do premiéry. Ak to nepríde, treba s tou energiou rozumne narábať. Ale že by existovala konkrétna technika na vyrovnanie sa so sklamaním, že k premiére nedôjde, si nemyslím.

V hre vystupujete ako zanietený katolík, ktorý je však otvorený peňažným „odpustkom“...

Moja postava je chlapík, čo hrá v kostolnej kapele. Nemyslím si, že táto jeho „otvorenosť“ súvisí s náboženstvom. Je to o ľudskej slabosti, keď obnos peňazí poprie aj to, čomu človek verí. Ide proste o človeka, ktorý má, tak ako všetci, svoje slabosti a zlyhá.

Dokážete sa doma vyhnúť rozhovorom o práci? Obaja s partnerkou ste herci, je to pri vašej profesii výhoda, či naopak?

Samozrejme, že sa bavíme aj o práci, je to prirodzené, ale zároveň sa snažím čo najmenej nosiť pracovné problémy domov. Keď som s Henrietou a s dcérou Esther, snažím sa byť s nimi na sto percent a nie, že budem hlavou niekde inde. Myslím si, že sa mi to celkom darí. Či je výhoda mať partnera z rovnakého odboru, je zložitá otázka. Na jednej strane to môže byť výhoda, lebo prirodzene chápe niektoré situácie. Na druhej, ak je niekto z inej brandže, možno tomu druhému poskytne iný uhol pohľadu na nejakú problematiku... To môže byť aj inšpiratívne.

Časy covidu umeniu neprajú. Ako by ste motivovali nádejných hercov v súčasnej situácii?

Herectvo je poslanie, ktoré nemôže robiť hocikto. Treba na to obrovské odhodlanie, talent a poctivý prístup. Rád by som tým, čo ho zvažujú, povedal, že to nie je jednoduchý chlebíček. Nejde o pozlátku či krátke mihnutie sa niekde v televízii. Ak niekto chce byť hercom, inak ako postupnou svedomitou prácou to nepôjde. A rýchlo sa ukáže, či na to má, alebo sa v povolaní trápi. A to je dobre, lebo nie je nič horšie ako chodiť do práce a byť v nej nešťastný.

Využili ste obdobie, keď divadlá nehrali na aktivity, ktorým ste sa predtým nevenovali? V minulosti ste hrali v kapele. Nevrátili ste sa k hudbe?  Našli ste sa v niečom novom?

Aktívne som sa k hudbe nevrátil, ale hudbu stále počúvam. Veľa som čítal a dokonca sme s Henrietou a s inými kolegami robili projekt Pod lampou, on-line sme čítali deťom. Veľa času sme trávili v prírode a intenzívnejšie sme utužovali vzťahy, aspoň na to bola pandémia dobrá. Čo mi prišlo počas pandémie ako úplná novinka, je otužovanie, ktorému sa naďalej aktívne venujem.

V seriáli Priznanie ste otcom troch detí. V reálnom ste otcom dospievajúcej dcéry. Mladí dnes nachádzajú mnohé životné podnety vo virtuálnom svete a neraz sa v období dospievania vzďaľujú rodičom. Ste s dcérou na jednej vlne? Máte vzťah naplnený dôverou? 

Určite áno. Postaral som sa, aby dcéra netrávila veľa času na sociálnych sieťach. Je možno až takou raritou, nie typickou pubertiačkou. Rada číta, hrá na klavíri a okrem školy netrávi na počítači veľa času. Mňa osobne sociálne siete v istom zmysle prestávajú baviť, omnoho radšej mám osobný kontakt.

Divákom svojou prácou spríjemňujete život. Čím by, naopak, diváci spríjemnili život hercom?

Vzhľadom na to, že žijeme to, čo žijeme, určite by nám pomohlo, ak by diváci prišli do divadla. Všimol som si, že v istom bode vznikla zvláštna nevôľa voči umelcom. Preto by som ocenil, ak by boli ľudia k sebe láskavejší a prajní. A budem sa veľmi tešiť, keď nás diváci podporia prítomnosťou a potleskom.

Aké pracovné projekty vás momentálne zaneprázdňujú a bavia?

Momentálne sa teším, že v blízkej budúcnosti bude premiéra hry Kým prídu Stouni v SND. Čaká nás tiež hra od maďarského autora Bélu Pintera Špina a črtá sa aj práca na Shakespearovských slávnostiach na Bratislavskom hrade.

Ďakujeme za rozhovor.