Dnes je pondelok, 04.júl 2022, meniny má: Prokop
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh ku káve: Tí, silní...nosia na svojich pleciach celé osudy

marec 13, 2022 - 14:00
Lucia je krásna jemná blondína, u ktorej si na prvý pohľad nevšimnete jemnú vrásku medzi obočím. Nezvykne sa mračiť, to obdobie má už sa sebou. Všetko prijala, život je taký, nemala inú možnosť, dcérka ju potrebuje...
Foto: 
shutterstock

Muži prichádzali a odcházali, ale žiaden sa neohrial príliš dlho. Jedného zlákalo zahraničie, druhého iná žena a ďalší nestáli ani za zmienku a dôvody. Neriešila to. Ona nie. Zato jej okolie intenzívne a pri každej príležitosti. Najstaršia z troch sestier a pritom stále slobodná. Viacnásobná krstná mama, avšak bez svojich vlastných detí. „Stará dievka,“ šepkali si, „od tej sa vnúčatka nedočkajú.“ Aj taká je dedina. Všetci vás poznajú a každý má na vás svoj názor. Ak ste slabšej povahy, môže vás to zruinovať. Luciu nie, nebola klebetná a slabá už vonkoncom nie. A možno preto jej osud zamiešal karty, tak, ako to spravil.

Od posledného rozchodu uplynuli už dva roky. Rodinné oslavy ju neobťažovali, nech si hovorí, kto chce, čo chce. Bola spokojná, mala dobrú pozíciu v nadnárodnej spoločnosti a práve si kúpila svoj prvý byt. Mala tridsaťpäť rokov a podnájmov mala už po krk. Bytík bol útulný a pri slušnom plate jej nerobilo problém vysporiadať sa s hypotékou. Spravila si z neho svoje útočisko. Živé kvety, pestré farby, obrazy a veľa, veľa kníh. Bez dobrej knihy by si nevedela predstaviť jediný deň. Akurát vyprevadila kamarátku a premýšľala, či si ísť už ľahnúť alebo či dopiť posledný pohár vína, ktorý skrývala ich otvorená fľaša. Naliala si a zapla počítač.

Ani nevie ako, ale stratila sa. Stratila sa v slovách, riadkoch, myšlienkach, snoch a plánoch. Už dlhšiu dobu bola členkou internetovej zoznamky pre pracujúcich ľudí s jasným zámerom. Nestrácať čas a nájsť spriaznenú  dušu. Šlo o platený servis, preto bol výber sčasti osekaný a nie každý prešiel úvodným sitom. Ikonka poštovej obálky zablikala a oslovil ju akýsi Roman. Roman, usmiala sa, možno z toho bude aj román. Bolo to akoby sa poznali odjakživa. Spriaznené duše, podobné záľuby, vzdialenosť, ktorá ich delila nebola ničím neprekonateľným. Chcel rodinu, mal 37 rokov, skvelú kariéru a už ho nebavilo vysedávať v práci do neskorých hodín a chvíle si krátiť rýchlymi vzťahmi na jednu noc. Ona sa nebránila. Veď na dieťa mala vek už dávno a ak by mala po svojom boku muža, čo chce to isté, prečo nie. Pozval ju na rande. Keby len vedela, ako veľmi zasiahne jej život...

Bolo to dokonalé. Večera vo Viedni, opera, krásny hotel a celý víkend pred sebou. Všetko bolo prirodzené a nebolo treba tlačiť na pílu. Sedeli si, voňali, nebolo ťažké zaľúbiť sa takmer ihneď. Po mesiaci už spolu bývali a po dvoch zistili, že je tehotná. Tešili sa ako malé deti. Zaľúbení dospelí. Začali vyberať detskú izbu a premýšľali, kde sa usadiť natrvalo. Vybrali si hlavné mesto, mal tam firmu a ona mohla  zatiaľ robiť aj z domu. Tým, že neboli najmladší, dohodli sa, že druhé dieťa by mohlo prísť na svet čo najskôr po prvom. Nech ich majú pekne po sebe a nech stále vládzu. Keby len vedela...

Tehotenstvo prebiehalo ukážkovo, rovnako ako ich vzťah. Postupne zistili, že si vyhovujú prakticky vo všetkom. Boli už vybúrení a na zbytočné drámy a nálady nemali vo svojich životoch priestor. Vyhovovalo im ticho, prechádzky a dobré jedlo. Rozhodli sa, že toho ticha si teraz užijú čo to dá, veď to sa s príchodom drobca, na ktorého sa každým dňom tešili viac a viac, zmení. Jediné, čo im sem tam narušilo idylku pekných večerov, bola Romanova častá bolesť hlavy. Veľa pracoval, často cestoval, preto si chvíle doma s Luciou vychutnával naplno. Keď ho však bolesť premohla, nepomáhalo nič, len si ľahnúť do tmavej miestnosti a zajesť ju viacerými tabletkami. Lucia mu vybavila vyšetrenia cez kamarátku z gymnázia. Niečo tu nehralo.

Keď prišli výsledky bolo tesne pred Vianocami. Preplakali celý víkend. Roman mal na mozgu nádor, ktorý si tam pravdepodobne pestoval roky a možno odjakživa. Bolesti poslednej doby boli už len špičkou ľadovca. Pri všetkom smútku a beznádeji ale ostali obaja neskutočne silní. Dohodli sa, že so smutnou správou počkajú a užijú si rodinné Vianoce. Tušili, že viac šancí mať nebudú. Stretli sa so všetkými. Prijímali gratulácie k tehotenstvu a ticho počúvali predpovede s prísľubom všetkého krásneho, čo ich čaká. Vydržali to a Vianoce na oboch stranách ich rodín boli nezabudnuteľné. Magické. Prvé aj posledné.

Na Troch kráľov usporiadali posedenie u nich doma opäť s celou rodinou. Všetci očakávali vyhlásenie o zásnubách. To čo prišlo, by nikomu ani vo sne nenapadlo. Roman a Lucka sa už vzali. Sami, len s úradnými svedkami. Romana o týždeň čakala operácia s 20% šancou na úspech...ak by ju však nepodstúpil, šanca by už nebola žiadna. Všetko si premysleli a už vykonali všetky kroky k tomu, aby po Romanovom prípadnom odchode neprišlo k žiadnym nezhodám. Bol to asi najuslzenejší deň v históriách oboch rodín. Zmes emócií, ktorú všetci prežívali vyústila v čosi čarovné, nespútanú životnú energiu a lásku, ktorá nepozná minulosť ani budúcnosť. Všetci spolu boli až do neskorej noci, nikto nechcel odísť a najmä nikto nechcel nechať odísť Romana.

Vierka je usmiate slniečko a keď sa mamičky Lucie pýta, čo budú robiť, tá jej vždy odpovie: „Budeme sa predsa hrať a tešiť, že máme jedna druhú... a tatino bude na nás zatiaľ dávať pozor, tak ako to robí stále.“

Ako sa človek môže narodiť s takou životnou silou, že toto všetko ustojí? A ako je možné, že stretne osobu, ktorá to ustojí s ním a ďalej žije, neprežíva, ale skutočne žije naplno a kultivuje odkaz, ktorý po sebe zanechal? Osud človeku skutočne nadelí len toľko, čo unesie. A tí silní, na svojich pleciach nesú celé osudy...

- - Inzercia - -