Dnes je utorok, 28.jún 2022, meniny má: Beáta
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Milan Ondrík: Učím sa odpúšťať

apríl 22, 2022 - 08:30
Milan Ondrík je predurčený na herectvo. Výrazný hlas, ktorý sa nestratí ani v priestore veľkých divadelných sál, a do toho uhrančivý pohľad. Držiteľ hereckého ocenenia Slnko v sieti a ceny za najlepší mužský herecký výkon na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch sa po pandémii pustil naplno do práce.
Foto: 
Robert Tappert

Stretávame sa krátko po premiére nového česko-slovenského kriminálneho trileru Tieňohra. Gratulujem k výbornému výkonu, ako prebiehalo nakrúcanie?

Veľmi dobre. Napriek ťažkým témam prítomným vo filme a náročným životným situáciám, v ktorých sa moja postava ocitá. Režisér Peter Bebjak a kameraman Martin Žiaran vytvorili takú atmosféru, že som sa paradoxne na najťažšie situácie tešil. Mal som vytvorené také podmienky, aby som ich mohol naozaj žiť a nemusel ich hrať. 

Čo znamená mať také podmienky v praxi?

Napríklad, keď idem na miesto nakrúcania v kostýme, prostredie vôkol mňa je už natoľko pripravené, že v momente zabudnem na prítomnosť kamery. Jednoducho, som v inom deji. A za tým stojí režisér, ktorý to v tomto prípade zvládol fantasticky. Bolo to veľmi intenzívne, štáb skutočne ťahal za jeden povraz a po skončení natáčania mi prišlo úprimne ľúto, že už je koniec. Mal som trošku aj problém zaradiť sa do inej práce, chcel som v tom pokračovať. Film sa nakrúcal v Čechách na rôznych miestach asi mesiac na jar a potom na jeseň, počas pandémie.

Nakrúcali ste v prvom roku pandémie, to znamená, že ste mali všetci zrejme dostatok priestoru sústrediť sa iba na film.

Presne tak. Divadlá boli zatvorené a filmu som venoval plnú pozornosť. Teraz si už viem predstaviť, ako točia svetové hviezdy, keď majú iba jeden projekt. Majú to veľmi jednoduché. Ja si musím určiť čas na nakrúcanie a vypýtať sa zo skúšobného obdobia v divadle. Často sa z natáčania vraciam na večerné predstavenie, kde zažívam iné príbehy. V tomto filme som mal možnosť venovať sa jednej veci naplno. 

To bola zrejme jediná pozitívna vec na pandémii.

Pre mňa áno. A zrazu som mohol žiť aj doma s rodinou, čo som predtým nezažil v toľkej intenzite. Potom som sa od nich musel zase na dlhšie obdobie odtrhnúť a, paradoxne,  keď som sa vracal z nakrúcania a cítil za ním sentiment, tešil som sa na rodinu. Nevedeli sme sa vyplakať a „vyšťastniť“ z toho, že sme opäť spolu. Teraz, keď zdanlivo všetko funguje, ako má, si na tú situáciu spomeniem. My, ľudia, berieme veľmi automaticky, že ideme ráno do práce, že deti môžeme dať do škôl a že sa večer opäť k sebe vraciame. Ja si tieto momenty veľmi užívam, doslova ich nasávam. Snažím si to zapamätať a vážiť si to. Žijem určite uvedomelejšie ako v minulosti. Neberiem vôbec automaticky všetky vymoženosti súčasného žitia. To, že ja nemusím ísť do vojny, je ďalší nepopierateľný bonus. Treba si to vážiť a uvedomovať si šťastie, ktoré žijeme. 

Vaša filmová postava Janíček žije s pocitom, že nepriamo zavinil smrť svojej manželky. Keď sa dozvie, že jej vrah by mohol uniknúť zaslúženému trestu, rozhodne sa vziať spravodlivosť do vlastných rúk...

On spravil jednu zásadnú malichernú chybu. Film Tieňohra je pre mňa o odpustení. Ak by sme vedeli odpustiť hneď na začiatku svojmu blízkemu, napríklad, že pri odchode z domu poviem manželke, že ju mám rád, aj keď sme sa pohádali, vie to ovplyvniť budúcnosť. Preto by som rád apeloval aj na ľudí, že aj keď sa na niekoho hnevajú, nech to berú, akoby sa videli posledný raz. Treba si užívať prítomný okamih. Aj ja sa stále učím odpúšťať. Zdanlivo je každý z nás presvedčený o svojej pravde, ale ja si hovorím, že radšej budem ten, čo spraví prvý ústupok, snažím sa o to. Niekedy to nejde, ale scenár filmu ma naučil minimálne sa nad tým zamýšľať. 

Napriek drsnému príbehu je tam aj dosť humoru.

Áno, životné situácie sú paradoxne najviac vtipné vo vyhrotených chvíľach. 

Prebehla pred filmom nejaká psychologická príprava pre hercov? Ako ste sa oboznamovali s postavou?

Keď som scenár čítal, vedel som, do čoho idem. Už vtedy som vedel, že s tým emocionálne nebudem mať problém. Snažil som sa byť v daných situáciách presný, aby ma nebolo ani veľa, ani málo. Pre mňa nie je problém vydať emóciu, ale najväčší problém herectva je presnosť. Herec často hľadá, ako by mal danú rolu hrať, ako byť zaujímavý, ale ja v posledných rokoch hľadám práve to, ako byť presný v danej situácii. O to sa v hereckej profesii najviac snažím. Aby som bol správna puzzle súčiastka. 

Ocitli ste sa niekedy v reálnom živote vo väzení?

Áno a bolo to príšerné. V cele predbežného zadržania na 48 hodín. To je maximálny počet hodín, ktoré tam človek môže stráviť. Pri nakrúcaní trilera, keď som sa do väzenia vracal, som cítil veľké vibrácie. Videli sme tam aj reálnych väzňov, pretože sa pohybovali kúsok od nás. Aj nás hercov kontrolovali, presne tak ako ostatných. Nastala tam aj zaujímavá situácia, keď mužskí väzni prešli cez dvor ženskej časti väznice, ženy im začali hádzať lístky s láskavými pozdravmi. 

Vaša manželka Zuzana Moravcová je tiež herečka v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz sa venuje vašim trom deťom. Hovorili ste doma o jej návrate do divadla?

Mala by už postupne nastúpiť späť do práce, uvidíme, ako to logisticky vymyslíme. Mám pocit, že sa aj teší a po dlhej pauze si zaslúži ísť do práce. Sám viem, čo znamená byť doma s deťmi, takže skladám rešpekt všetkým ženám. Vyskúšal som si to v covidovom období a odvtedy chodím do práce ešte radšej. Je to istý únik a oddych. 

Podarilo sa vám dosiahnuť vysokú métu,  ste zamestnancom Slovenského národného divadla a nakrúcate filmy. Pre mnohých hercov je to cieľ, venovať svoj pracovný čas iba zmysluplným projektom. 

Áno, som veľmi rád. Je to niekedy náročné, rozhodol som sa ísť tou ťažšou cestou, pre mňa však hodnotnejšou. Bol to aj môj cieľ, robiť len film a divadlo. 

Na doskách SND hráte hlavnú postavu v novej inscenácii Salemské bosorky. Spolu s Petrou Vajdovou tvoríte manželský pár. Autor hry Arthur Miller sa pri svojej tvorbe inšpiroval honom na čarodejnice z roku 1692 v americkom mestečku Salem. Vnímavý divák ihneď odhalí paralely so súčasnosťou.

Mám veľmi rád tú postavu. Som vďačný za to, že mám postavy, kde sa mi „stačí naučiť libreto“ a iba v situáciách byť. Postava Johna Proctora a aj Janíčka v Tieňohre sú akoby za odmenu. 

Váš hlas znel pri tom predstavení doslova celou sálou.

Som už vytrénovaný z množstva predstavení vo veľkých sálach. Ja som celkovo vyhučaný a polozachrípnutý. Hlas mám síce zlomený, ale zároveň vybrúsený, akoby bol mozoľnatý. Je taký vybitý.

Okrem herectva sa venujete rezbárstvu. Na čom teraz pracujete?

Milujem pobyt v mojej rezbárskej dielni. Som vyučený umelecký rezbár, chodil som do školy v Nižnej na Orave a odvtedy ma stále najviac lákajú sakrálne predmety. Vždy sa mi veľmi páčilo sakrálne výtvarné umenie, pretože pre mňa je to to najkrajšie. Najviac ma fascinujú korpusy nahého tela Ježiša Krista. Je pre mňa úžasné vidieť, ako sa dá znázorniť. V dielni mám skoro sto dlát. Chcel som sa tomu venovať aj neskôr, na Vysokú školu výtvarných umení ma však neprijali. Bol som presvedčený, že pôjdem zase o rok, ale medzitým ma prijali na herectvo. Tam ma teda zavial vietor a stalo sa mi životnou náplňou. 

Viac sa dočítate v ešte stále aktuálnom vydaní Slovenky

- - Inzercia - -