Dnes je piatok, 07.máj 2021, meniny má: Monika
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Hory mi dávajú silu zvládnuť všetko

marec 02, 2021 - 16:06
Už dvadsať rokov je chatárkou v chate Pod Soliskom v nadmorskej výške 1 840 metrov vo Vysokých Tatrách a posledných šesť rokov pôsobí aj na Majláthovej chate pri Popradskom plese. MARCELA ŠTEFÁNIKOVÁ, ktorú všetci volajú Maruška, v Tatrách vyrástla a hory zbožňuje od detstva. Byť raz paňou na vysokohorskej chate si veľmi priala. Sen sa jej splnil, ale okrem toho, že od rána do večera riadi chod „reštaurácie v kosodrevine“, nájde si čas aj sily, aby zliezla pár šesťtisícových vrchov.
Foto: 
Martin Črep

K prenájmu chaty v kosodrevine ich s manželom vyprovokovala nemilá skúsenosť s turistickými službami. „Bola som tehotná, čakala som dcérku, keď sme s manželom vyšli k Chate Pod Soliskom. Boli sme tam o druhej popoludní a chata bola zatvorená... Vtedy sme si povedali, že ak by sme chatu mali my, určite by bola otvorená. A nejako sa to udialo tak, že sme sa dostali práve k tejto chate. Vlastne, vtedy to bol skôr bufet, no oživili sme ho a premenili na vysokohorskú chatu,“ vysvetľuje Marcela Štefániková. Jej manžel, známy Tatranec Milan Peky Štefánik, má tiež rád hory a Tatry. Ono by to ani inak nešlo zrealizovať. Tvoria tandem a starajú sa o turistov v našich miniveľhorách. „Nikdy som neľutovala, že som sa stala chatárkou. Užívam si benefit, že som v horách. Samozrejme, manažovanie chaty je práca s ľuďmi – s hosťami aj s personálom. Ak by mi ľudia liezli na nervy, ťažko by som mohla toto robiť. Som šťastná, že som chatárka, že to tak vyšlo, veľmi som si to priala,“ potvrdzuje pani Maruška.

s_manzelom-1.jpeg

Foto: 
Martin Črep

Praxovala od piatich

Spomína, že do hôr chodila už ako päťročná. To ju vtedy otec, ktorý robil horského vodcu a nejaký čas aj v Horskej službe, „odkladal“ ku kuchárovi v horskej chate. K pánovi Dušanovi Činčárovi, ktorý už, žiaľ, nežije. Ona sa ako dievča „motala“ po kuchyni a učila sa pomáhať chatárom. Za tie roky obslúžila a postarala sa o tisícky turistov. „Dnes už máme spoľahlivý personál, sú to veľmi šikovní ľudia, potom je manažovanie o niečo ľahšie. Na jednej zmene musia byť minimálne traja ľudia – kuchár, čašník, umývač riadu – personál sa strieda po týždni. Ani s turistami väčšinou problém nie je. Keď vyjdú k nám hore, zapôsobia na nich endorfíny a dostaví sa pocit šťastia. Prostredie na nich pôsobí tak, že v ,úvodzovkách´ nie sú zlí... Nájdu sa aj výnimky, prídu aj nahnevaní ľudia, no potom to je o našej šikovnosti. My už vieme, ako zmeniť ,dudravému turistovi´ náladu. Použijeme úsmev, humor, to vždy funguje. Od  nás odchádza celkom iný človek – turista v lepšom vydaní,“ vysvetľuje Maruška. Niekedy však súčasní mestskí ľudia prekvapia otázkami či reakciou. Nedávno sa takto jeden pán, stojac priamo pri Popradskom plese, opýtal, kde je to jazero, kade sa tam ide. Keď mu chatárka povedala, že stojí pri ňom, sklamane sa opýtal – to je toto? „Neviem, čo sa mu nevidelo, čo si predstavoval, aké by malo byť podľa neho Popradské pleso,“ dodáva Marcela Štefániková s úsmevom. Ona sama schádza do doliny denne. Raz je na jednej chate, ďalší deň na druhej. Pešo musí prejsť štyri kilometre hore a štyri kilometre dole. „Viete, aj keď je niekedy veľa roboty a musíme ísť v noci dole do doliny, ja si vždy na chvíľu sadnem v tom tichu – napríklad, keď je inverzia alebo hviezdna noc. A vtedy si poviem, že mám šťastie, že môžem byť na tomto mieste, mám šťastie, že môžem robiť toto povolanie. Mnohí toto nemôžu zažiť a ani nikdy nezažijú,“ vyznáva sa chatárka telom aj dušou. Treba však povedať, že aj keď sa držia klasickej chatárčiny, Maruška a jej manžel Milan držia krok s modernými  technológiami. Veď dlhé roky im pomáhajú Motorola vysielačky, ktoré doplnili aj o telefóny tejto značky. Práve láska k tomuto brandu ich priviedla k ďalšej novinke na chatách, ktorá je súčasťou projektu pomoci v horách. „Štýlové nabíjacie stanice sme v spolupráci s Motorola Slovensko pripravili zatiaľ v štyroch chatách, postupne pribudnú ďalšie. Ich umiestnenie pomôže turistom, aby sa im nestalo, že sa ocitnú na túre s vybitým telefónom. Práve ten im často dokáže zachrániť život – či už si budú môcť privolať pomoc, keď sa zrania alebo overiť trasu počas túry, či idú správne. Ide o výnimočné spojenie a veľký krok vpred, ktorý mnohým pomôže," dodáva Maruška. 

Andy sú iné hory

Chatárčenie je len jedna podoba sympatickej Marušky. Zamilovala sa aj do lezenia, do skál a do vysokohorskej turistiky. Samozrejme, že ako Slovenka má prejdené Tatry. No, rada cestuje, poznáva a jej srdce zaplesalo aj po končiaroch v zahraničí, a to v poriadne ďalekom zahraničí. „Posledných päť rokov  som pochodila rôzne kopce  v Južnej Amerike, napríklad Andy. Tam som zliezla jeden zo známych vrchov v Bolívii – Huayna Potosí, ktorý má 6 088  metrov nad morom. Tiež som bola aj v Mexiku a stála som na najvyššom vrchu Orizaba, ktorý má 5 636 metrov nad morom. A do tretice, bola som  aj v Čile, kde som liezla na najvyšší vulkán – Nevados Ojos del Salado, ten má 6 893metrov  nad morom, ale my sme vyšli len do 6 500 metrov, kvôli výškovej chorobe,“ ohúrila nás svojimi výkonmi Maruška. Dodáva, že to množné číslo znamená, že tam bola aj s kamarátkou Katkou z Kanady. „Manžel chodí na túry do hôr so svojou partiou a ja so svojou. Dúfam ale, že teraz, keď je dcéra veľká, sa to už zmení a naplánujeme si spoločné výlety. Doteraz totiž vždy jeden z dvojice ostával pri dcérke, strážil teplo rodinného krbu a dohliadal na prevádzku chát,“ vysvetľuje, prečo vlastne nezlieza hory spolu s manželom Milanom. „Na Andy som sa veľmi tešila. A až v Andách som pochopila veľkosť tých hôr. Pochopila som, aké sú obrovské. Tam totiž, ak sa chceme dostať pod úpätie nejakej hory, na začiatok nejakej túry, tak najprv musíte ísť tri dni pešo. Až potom  môžete začať stúpať na kopec. A keď vyjdete na ten kopec, neviete sa len tak za šesť hodín vrátiť späť. Človek je tam taký malý! Uvedomí si tú svoju malosť, uvedomí si, aká je tá príroda obrovská. Je to iné ako naše Tatry, kde v priebehu jedného  dňa vyjdete na vrchol a aj sa vrátite späť a stále máme ten relatívny pocit bezpečia. Andy už boli o inom,“ rozpráva Maruška. Prečo sa vlastne ešte „štverá“ na vysoké končiare, prečo vyhľadáva ďalšie kopce? Veď väčšinu svojho pracovného času trávi v horách. „Viete, to lezenie je práve relax, oddych. Keď idem liezť, musím si to naplánovať, potom sa celý deň musím sústrediť, aby som neurobila chybný krok. A na tie túry chodievam s ľuďmi, s ktorými mi je dobre, s ktorými sa viem porozprávať, ktorým bezhranične verím. Môj život je kamarátkiných rukách, lebo ma istí. Napríklad do Tatier chodím  veľmi rada s mojou sestrou Kamčou. Lezenie, to je proste také ,čistenie´ hlavy. Preto idem aj vo voľnom čase znova do hôr,“ odpovedá Maruška.

letecka_z_tatier_img_0654.jpg

Foto: 
archív M. Š.

Tip na jedinečnú túru

V Tatrách niekedy liezla aj na steny ako horolezkyňa – istila sa lanom, pribíjala do stien skoby a štverala sa po kolmých skalách a previsoch. Teraz ju viac bavia hrebeňovky, túry po vrcholoch kopcov. Vraví, že je to také progresívne, človek sa hýbe – chodí celý deň, ide hore, dole a zažíva krásne výhľady, ktoré sa menia. A čo odporúča znalkyňa Tatier, ktoré túry si máme naplánovať, keď to situácia dovolí? „Odporúčam prechod z Mlynickej doliny do Furkotskej doliny cez Bystrú lávku, je to v blízkosti Štrbského plesa. Samotné sedlo má 2 300 metrov nad morom. Turisti toto miesto málo navštevujú, pritom je tam všetko – vodopád, štít, jazero, sedlo. A nechýba ani adrenalín – úsek, keď sa treba pridržiavať reťazí. V dolinách určite stretnete kamzíka a uvidíte svište. Ak chcete, môže si ešte urobiť výstup aj na Furkotský štít, ktorý je nad Bystrým sedlom. To je asi 2 400 metrov nad morom. Ja by som to nazvala Tatry v kocke za päť a pol hodiny. Na tej túre jednoducho uvidíte  všetko,“ dáva svoj tip Marcela Štefániková.

- - Inzercia - -